MILUJ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO
Tá druhá polovica vety sa nejakým nedopatrením do našich životov buď nedostala, alebo dostala príliš. Jednoducho – chýba rovnováha. Preto ju zvýrazňujem, je tam „ako“ , teda – „rovná sa“. Je to to isté ako Miluj seba samého ako svojho blížneho. Všetci sme mali matematiku a rovná sa je proste rovná sa. Strany rovnice môžeš vymeniť a je to to isté. Láska a starostlivosť o iných sú zrkadlom našej lásky k sebe a láska a starostlivosť o seba sú zrkadlom našej lásky k blížnemu.
Ak zabúdame na seba, vyhoríme. Alebo od tých, o ktorých sa staráme príliš, aj očakávame, čo vedie k nedorozumeniam a k pocitu nevďaky zo strany ostatných, To zhoršuje naše vzťahy. Trpíme.
Ak naopak, zabúdame na iných, oddeľujeme sa od nich, strácame kvalitu vzťahov a skôr či neskôr zistíme, že človek sám žiť nedokáže, resp. mu to neprospieva. Okrem toho, ak ste už niekomu pomohli, obdarovali ho, alebo nejako inak sa o neho postarali, zrejme vám to prinieslo aj dobrý pocit…
Ak dávam, dávam. Nečakám späť. To by bola výmena, resp. obchod. Ak príliš často dávam na svoj úkor, vyberie si to svoju daň.
Možno niekomu dáme, ale od inakiaľ sa nám to vráti a je to v poriadku.
Dávame, ale mnohokrát máme problém prijímať.
Ak nedávam, nedostávam, ľudia sa mi vzďaľujú, „je to sebec“, „myslí len na seba“, hovoria. Samozrejme sa to netýka len materiálnych vecí, tie sú často preceňované a zamieňané za lásku či starostlivosť a vzťah.Apritom jednoduchšie je kúpiť a darovať ako venovať človeku to, po čom naozaj túži – pochopenie, čas, milé slovo. V skutočnosti túžime skôr po pozornosti (ako uznania našej existencie), vypočutí, kontakte, obyčajnom ľudskom súcite, vďačnosti, láske, podpore, pochopení, odpustení.
Ani tie sa Vám od nikoho nedostávajú? Začať od seba platí aj tu: je čas venovať ich sami sebe, aby sme sa mohli o ne podeliť s ostatnými. Veď dávať môžem len to, čo mám.
Mnohokrát sa smutne prázdni snažíme získať lásku, kt. necítime, potláčaním seba, uprednostňovaním iných ľudí, od ktorých očakávame lásku, prijatie, ktoré si sami nevieme dať.
Ľudia s nízkou sebaláskou nevedomky bránia iným vyrásť jednoducho tým, že im nedajú STOPku. Stávajú sa teda obeťami manipulácie, využívania, zneužívania od iných, niekedy dokonca od samých seba, svojich myšlienok, pocitov. Inokedy žijú v sebaklame, že konajúc tak ako konajú, resp. nekonajúc, sú “tí lepší”. Paradoxne ich k tomuto vlastnému utrpeniu, ktoré trpezlivo a pasívne znášajú, môže viesť niečo, prečo sa cítia nehodni, vinní, nedostatoční, trestuhodní, menejcenní. Či už je to len presvedčenie, ktoré v nich vypestovali rodičia (veľmi častý prípad, má korene v detstve), prípadne iní dospelí (zvyčajne manipulátori), alebo spravili niečo, čo si vyčítajú (viď blog O odpúšťaní) a majú pocit, že za to musia neustále pykať, lebo si to zaslúžia, resp. aby sa očistili. Príliš prísny postoj. Deštruktívny. Prinášajúci len ďalšie a ďalšie utrpenie nelen nám, ale aj okoliu. Je to žiaľ omyl, spôsobujúci ďalšie chyby, ktoré bude treba niekedy naprávať.
Nedostatky v rovnováhe lásky ktorú máme a ktorú dávame, môžu viesť k somatizácii (prejavy v tele, zdravotné problémy), k poruchám vo vzťahoch, sú zrkadlom vzťahu k sebe samému, dôsledkom býva karcinogénne ochorenie, alkoholizmus a iné problémy.
Kto umožní druhému, aby ho opakovane využíval či ubližoval mu, pácha dvojaké zlo: 1. voči sebe a 2. nezastaví zlo v druhom. Určite poznáte prototyp obetavej matky, ktorá pre rodinu robí všetko a – zanedbáva seba… Zabúda na jednu dôležitú vec – nedáva deťom správne hranice, príklad vlastnej hodnoty a dôstojnosti. Napriek najlepším úmyslom vedie svoje deti nechtiac k sebectvu alebo z nich vyrastú podobne trpiaci samaritáni. Možno oba tieto póly v jednom. Možno sa v dôsledku jej zanedbávania seba samej dokonca rozpadne rodina… Nakoniec všetci viac strácajú, ako získali bezuzdnou obetou matky.
Jedine, že by si včas človek uvedomil hodnotu onoho „rovná sa“.
Mať rád sám seba je sebecké – počúvam často. Áno, ak je to nesprávne pochopené. Ako to chápete vy?
